Ako som sa vratila z Anglicka

Autor: Lucia Holesova | 18.2.2016 o 13:04 | Karma článku: 11,86 | Prečítané:  21883x

... (lebo: ‘doma je doma’, aj napriek vsetkym tym ludom, ktori si tukali pri tej myslienke do cela) 

Po desiatich rokoch zivota vonku je to chvilkami zvlastny pocit…. Ono je to tak - odchadzate z malomesta do ‘velkeho sveta’, lebo ste mladi a naivni, pripadne este aj blaznivo zalubeni, stastni mladomanzelia, ktori takpovediac nemaju co stratit… naivne si myslite, ze vonku najdete to, po com tuzite... stastie, spokojnost, bohatstvo… cely vas dovtedajsi zivot sa vam zmesti do jedneho turistickeho batohu… nasadate do autobusu a vobec nevnimate cestovnu nepohodu, lebo to vo vasom vnutri poriadne bzuci… krok do neznama, velka ODVAHA, srdce divo tlcie v hrudi, adrenalin hadam ako pri skoku s padakom… ale da sa to, lebo v tom nie ste sami, mate koho chytit za ruku…

… jasne, ze realita vsedneho dna nastupi hned pri vystupovani z autobusu, ked sa lamanou anglictinou snazite kupit si listok na MDH a dostat sa na adresu, napisanu na zdrape pokrceneho papiera… prvy BUDICEK prichadza hned v prvy vecer, ked sa napokon ubytovavate uplne niekde inde, ako ste povodne mali,  v izbe bez okna... vas muz sedi v tej tmavej kobke na posteli, diva sa na vas... v ociach velke sklamanie a z ust veta – ‘Tak mi aspon vynadaj’ (lebo to bol jeho napad)… ale vy sa len usmejete a divate sa mu do tych smutnych oci s optimizmom a povzbudenim, ved sme tu predsa spolu, a aj ked mame len otvoreny spiatocny listok, mame predsa jeden druheho… a este velke ODHODLANIE… prosto nezabudnutelny, pamatny moment…

… dalsie prebudenie prichadza rano, ked v zaludku skvrka a vy zistujete, ze zasoby z domu uz nie su, a obchody otvaraju az o 11am... cestou natrafite na stanok s obcerstvenim, ktory je uz otvoreny a slzy vam dochucuju vas prvy ‘SANDWICH’, lebo ste si spocitali, ze vas stal presne 180,-Sk… hned je vam jasne, ako dlho vam vydrzi vas vstupny kapital a este v ten den zacnete obchadzat kaviarne so zivotopismi v rukach… ‘Thanks for your interest, we’ll get back to you’… ale mate stastie, lebo zdielate ubytko s grupou dalsich Slovakov (ako inak?), a jedna zlata kocka z Oravy vie, ze jej sef ma slabost na ‘vychodoeuropanky’… a tak idete uz na druhy den na vase prve ‘job interview’, a panovi so silnym indickym prizvukom ledva vykoktate svoje priezvisko… so zvesenou hlavou sa vraciate do izby bez okna. Tam vam vsak zazvoni telefon (ziskanie prveho anglickeho telefonneho cisla bez ‘proof of address’ je pritom tema na osobitny blog)... a pomedzi sumenie sa vam podari pochopit, ze mate JOB!... a to je jedno, ze budete v kaviarni utierat stoly a predavat muffiny, slzy ulavy vam kropia tvar a muz vam sepka, aky je na vas hrdy… a to je zasa jedno, ze doma ste boli ‘pani magistra’ a on ‘pan inzinier’... on je tiez stastny, ze moze pomahat svojmu – uz usadenemu – byvalemu spoluziakovi kosit travu a vymienat ziarovky a olejovat vrzgajuce panty na dverach…

... no proste - ZACIATKY, co si budeme nahovarat… a hrozne vam pritom chyba domov, horalky, a horcica a kopec inych drobnosti… ale mame do telefonu nic z toho povedat nemozete, lebo je aj tak strachom uplne bez seba, ze ste tak daleko...

... nastastie sa postupne vypracujete… anglictina sa zlepsuje, a s nou aj pracovne prilezitosti... podari sa vam dostat sa z kaviarne do kancelarie, od travnikov za pocitac, z izby bez okna do garsonky s oknom, uz sa citite dost hrdo na to, co ste dokazali, ze dokonca kupite nafukovacky a prijimate prve navstevy… aj mama uz moze prist a presvedcit sa, ze sa fakt mate dobre…

… pomaly ale isto vas zacinaju obklopovat veci... uz by ste sa veru nezbalili do jedneho turistickeho batohu... jedna skrina v garsonke uz nestaci... ani ta ‘pristavena’ pri sprchovom kute… a chcelo by to aspon o jednu izbu viac, aby mali navstevy viac sukromia… rozhodnete sa preto pre dalsi velky krok – HYPOTEKA... uff... ale co ine robit, ked splatka hypoteky je v tom velkom meste o polovicu nizsia, ako najomne pre landlorda?... nastastie uz mate obaja ‘normalnu’ pracu a tak to v banke nie je problem... ‘problem’ je len v tom, ze ste odchadzali do sveta zarobit si, aby ste sa taki mladi nemuseli zatazovat hypotekou na Slovensku... ta ironia osudu je dokonala… a ked rodicom oznamujete tu ‘stastnu novinku’, sklamane zalamuju rukami, ze ‘vy sa uz veru domov nevratite’... presviedcate ich, ze je to len investicia, ktora sa vam vyplati a pritom zaroven presviedcate o tom istom sami seba...

... faktom vsak je, ze po tych styroch-piatich rokoch, ktore ste uz prezili vo velkom svete, sa v tom povodnom malomeste prestavate citit doma... napriek tomu, ze vam vonku stale chybaju iste veci, ‘doma’ vam zacinaju iste veci prekazat… a ocitate sa v akomsi vzduchoprazdne, ked v podstate uz nie ste DOMA nikde... pomaly zacinate domovom nazyvat miesto, za ktore splacate hypoteku a nareky rodicov o tom, ze sa domov nevratite, sa zacinaju blizit k pravde… proste ste sa zabyvali, usadili, neviete si nejak predstavit, ze by ste zasa mali niekde zacinat od ‘nuly’... trosku ste zostarli, mladicka ‘nerozvaznost’ a zmysel pre dobrodruzstvo sa vytratilo…

... a potom pride dalsi zlom... DIETA… ak ste mali pocit, ze sa vam pri stahovani do cudziny prevratil svet uplne naruby, tak si drzte klobuky, lebo ten malicky, ruzovy, uplakany uzlicek vam vnesie do zivota totalne tornado... priority, hodnoty, vsetko je zrazu inak… zacnete spominat na prazdniny u babky… a nejak vam zacne vadit, ze vase dieta vidi babku len cez skype... alebo, ze ked ju chcete vidiet nazivo, dvojtyzdnova navsteva znamena dlhsie balenie, ako vase prve stahovanie z izby bez okna do garsonky… trosku vas to zacne ‘otravovat’ a unavovat… coraz castejsie sa zacinate pohravat s myslienkou navratu… zacinate coraz viac vnimat ‘nonsense’ schovavajuci sa za pojmami ‘political correctness’ a ‘health and safety regulations’... vadi vam, ze si nemozete odfotit vlastne dieta v bazene, na ihrisku, alebo na skolkarskej diskoteke… a zacinate mat pocit, ze na Slovensku je to este stale dobre, ciste, neskazene... dieta mate este ‘v plienkach’, ale uz musite riesit zapis do skoly, skolske uniformy a ‘half term breaks’ (mimochodom – o cene leteniek cez skolske prazdniny sa radsej nebavme)... a desi vas predstava toho, ze kym slovenske deti sa bezstarostne hraju v skolke s kockami, ich anglicki rovesnici uz pisu domace ulohy... ono je to sice ‘mile’, ked trojrocne dieta dokaze podpisat svoje meno na pohladnicu k narodeninam pre babku, ale nie je to predsa len prilis skoro, aby od styroch rokov davalo pozor v skole?

… nazbierate ODVAHU, akej je schopny len odhodlany rodic, a spravite dalsi krok do neznama… aby ste ‘kupili’ dietatu dva roky bezstarostneho detstva navyse… aby sa ucilo pisat od paliciek, lastoviciek a vlnoviek, a neprepisovalo rovno cele slova spod obrazkov na kartickach… aby sa ucilo pisat ‘po nasom’, pisane pismenka, nie len tlacene... aby sa neucilo politicku korektnost, ale radsej pravopis (ach, tie ypsilony…), prvouku a vlastivedu… VRATITE SA teda na Slovensko…

… a chvilku to aj funguje, nastastie sa vam podarilo najst si hned pracu aj byt, dieta sa tvari celkom SPOKOJNE, v skolke (mimochodom – v tej istej, do ktorej ste kedysi chodili aj vy) si rychlo zvykne, oblubi si ucitelky, najde si kamaratov, dokonca prveho ‘frajera’… hra sa s kockami a lozi po preliezkach, na ktorych ste si vy sami tolkokrat odreli kolena… babku a deda vidi, kedy chce… vy si tiez najdete novych priatelov vcelku lahko, pocit samoty sa vytraca… vsetko vyzera byt uplne OK…

LENZE…

Ked si plne uvedomite, ze za tych 30 rokov sa nic, ale fakt ze NIC nezmenilo, prichadza dalsie prebudenie… upratovacka si vas pamata este s kompletnou sadou mliecnych zubov, dietatu na ‘telesnu’ kupujete presne tie iste cvicky, ktore si pamatate este z totality, zo skolskeho jedalnicka sa vam len pretocia oci – pamatate si tie pomazanky a bielu kavu s kozou na vrchu? Ano, ano, to este stale funguje... pridel ovocia – 1 jablcko alebo banan tyzdenne, ako keby este stale bolo treba na banany stat v rade… pohybova aktivita = polhodinova prechadzka za rucicky v dvojrade pomedzi cinziaky… jedine, co pribudlo, su hodiny anglictiny a interaktivna tabula v triede predskolakov… to sme my fakt nemali…

Zrazu zasa chcete viac… zacne vam chybat volnost pohybu z anglickej skolky, kde si deti mohli sami vybrat aktivity (a ze tych moznosti bolo vzdy aspon 6 a kazdy den nieco ine), ze bolo jedno, ci prsi alebo snezi, pristup na dvor mali v ramci volneho casu neobmedzeny, vratane pristupu ku kolobezkam ci trojkolkam… ze cerstve ovocie dostavali kazdy den, nie raz za tyzden… zacnete rozmyslat, PRECO to v tom slovenskom malomeste este stale funguje inak…

Vtedy vam ‘docvakne’, ze kym v anglickej skolke bol pomer deti na ucitelku cca 8:1, v tej slovenskej su 2 na 30 deti… ze kym v anglicku ste mali deti v skolke od deviatej do tretej, na Slovensku je to od siedmej do pol piatej... pochopite, ze ta - detmi tolko nenavidena - poobednajsia hodina ticheho oddychu na lozku, je zrejme presne tym svetlym momentom, vdaka ktoremu sa ucitelky zatial este nezblaznili, a vdaka ktoremu mozu chytit druhy dych, aby zasa vydrzali do vecera…

... Obdivuhodne vsak je, ked natrafite na ucitelky, ktore svoju pracu  jednoducho miluju.

To su tie, ktore vam zavolaju, a pridu kazdy vecer k vam domov doucovat vase dieta, lebo je dlhodobo chore... co z toho maju? Nic… Tak preco to robia? Jednoducho preto, lebo im zalezi na tom, aby vase dieta v nicom nezaostalo oproti svojim spoluziakom, ved uz je predsa dost ‘potrestane’ tym, ze je chore. A nie, dana ucitelka nie je vasa kamaratka, ani vase dieta nie je nijak ‘protekcne’… len este proste existuju LUDSKI LUDIA…

Alebo su to tie, ktore nejdu domov, ked im ‘padla’… ony si proste pozbieraju deti z jednotlivych tried a venuju sa im dalsie 2 hodiny na kruzku... 3x tyzdenne, kazdy tyzden, cely rok... a castokrat sa za to nedockaju ani obycajneho ‘dakujem’... a hoci je im to mozno aj luto, nijako ich to od dalsej prace s detmi neodradza, priam naopak… vyzivaju sa v tom, ked vidia ‘svoje’ deti s hrdostou a zapalom odohrat tak dlho nacvicovanu divadelnu scenku pre rodicov… a ten moment, ten rodicovsky potlesk detom, ich motivuje do dalsej prace... do toho, aby vymysleli dalsi scenar, aby si este v noci sadli k sijaciemu stroju a usili dievcatam suknicky a chlapcom kosielky na dalsiu scenku… a najvacsie ‘umenie’ na tom vsetkom, je pre mna sposob, akym dokazu pristupit ku kazdemu dietatu individualne, a vyzdvihnut v nom jeho kvality, aby aj taka hanbliva a utiahnuta ‘Zuzka’ mohla vyjst zo svojho tiena a byt hviezdou predstavenia…

A preto, teraz, v tieto dni, ked vsade rezonuje slovo STRAJK, jednoducho musim povedat, ze pevne a otvorene stojim pri uciteloch, pri ich poziadavkach, a ich snahe priniest do slovenskeho skolstva pozitivne zmeny. Aby ti, ktori skutocne ucia s radostou – pretoze ucenie beru ako svoje poslanie, nie zamestnanie, pretoze ich to bavi - si nemuseli po nociach privyrabat prekladmi textov z cudzich jazykov alebo hodinami konverzacie cez skype... aby ich ich povolanie nielen bavilo, ale dokazalo aj SLUSNE uzivit... a aby bolo takych ucitelov co najviac, lebo nase deti tym neskutocne vela ziskaju… kto z nas si nepamata na svoj oblubeny predmet v skole, na ktory sme sa vzdy tesili?... to je jedno, ci to bola matematika, alebo telesna vychova… tu radost v nas totiz prebudzal ucitel, ktory nas dany predmet ucil s laskou a zapalom, zaujali nas jeho ucebne metody, a nie ucebne osnovy… Je vam, dufam, jasne, ze jeden takyto ‘zapaleny’ ucitel moze vasmu dietatu zmenit cely zivot?

A velmi si zelam, aby sa uz konecne nieco POHLO, aby v skolstve doslo k zmene... aby namiesto tristoeurovych sifonov a dalsich podobnych nezmyselnosti, sa prostriedky pouzili radsej na nieco uzitocne… trebars na cerstve ovocie a zeleninu pre kazde dieta na kazdy den… alebo taky gymnasticky kruzok, alebo kostymy pre mazoretky, alebo na exkurzie do pekarni, ci plavecky vycvik… proste, aby tie peniaze v skolstve sli skutocne do skol, detom, ucitelom, upratovackam, kucharkam (na modernejsi jedalnicek), a nie nejakym predrazenym tretim firmam…

IDE TU PREDSA O BUDUCNOST NASICH DETI A TYM AJ NAS VSETKYCH!

… nie len o par eur navyse na vyplatnej paske istej skupiny ludi, tak otvorme trosku oci. Zbavme sa filozofie ‘ked ja nemam, preco by si mal mat ty’, a doprajme jeden druhemu lepsiu buducnost. Nepochovajme v sebe ludskost a sudrznost, nasa sila je vazne v jednote!

Viem, ze tieto slova vam asi trosku pripominaju hesla z prvomajovych sprievodov pred tridsiatimi rokmi, ale  svoju vahu maju podla mna aj dnes…

 

 

P.S Srdecne dakujem vsetkym, co sa docitali az sem ;)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?